Sme od seba niekoľko rokov (našla som si iného), ale máme spolu tri úžasné deti, ktorý nadovšetko milujeme. Kameň úrazu je ale naša dohoda ohľadom detí. Ja sa môžem pretrhnúť v tom, že mu vychádzam v ústrety, raz to neurobím a už počúvam, ako si všetko musí zariaďovať bezo mňa. Ale keď chcem niečo ja, je s tým neustále problém. Už niekoľkokrát som ho žiadala, že by som rada, aby deti mohla vyzdvihovať môj terajší priateľ, ale stále je to tak, že podľa bývalého to nie je potrebné, že jednoducho mám deti, tak si ich jednoducho vyzdvihnem ja. Takže v podstate som na to sama a vždy to musím nejako skĺbiť s prácou, aby som deti stihla vyzdvihnúť.
On na to má rodičov a súrodencov, keď nestíha… Nedávno mal bývalý muž aj s našimi deťmi ťažkú autonehodu, všetci skončili s ťažkými zraneniami v nemocnici, jedinej dcérke nič vážne nebolo. Obaja chlapci ležali na JIS… Akonáhle som sa to dozvedela, okamžite som za nimi išla do nemocnice a jazdila som za nimi každý deň. Keď ich potom postupne pustili domov, ponúkala som sa, že prídem as deťmi pomôžem, ale odmietol ma, že si poradí sám. Ako sa postupne deťom darilo, som sa stále musela pýtať, či sa za deťmi môžem ísť pozrieť, sa tiež musím pýtať. Teraz po dvoch mesiacoch od nehody som si chcela vziať k sebe dcéru a syna, ale zase mi to zakázal, že si buď vezmem všetkých troch alebo nikoho.
Pritom druhý syn ešte po nehode poriadne nemôže chodiť a úprimne mi príde krajne nezodpovedné, aby som ho ťahala cez pol mesta MHD, keď ešte nie je OK. Prídem si ako hlupák, aby som sa neustále prosila o to, či smiem vidieť deti, či za nimi môžem prísť atď… Od súdu nemám žiadny zákaz, pri rozvode sme jasne uviedli, že vedieme spoločný dohovor. Ale ako mu vyčítam, že mi nedal vedieť, ako je deťom, tak mi obratom vpáli, že nie je povinný mi dávať vedieť a že keď ma zaujíma stav detí, že si o neho mám napísať. Za celú dobu sa nestalo, aby mi sama od seba napísal treba.
